Pracovná sila je rozhodujúcim aktívnym činiteľom výroby. Jej úloha sa ďalej zvyšuje v súvislosti s vedeckotechnickým rozvojom, ktorý vedie k rastu mechanizácie a automatizácie výroby a v súvislosti s tým k rastu vybavenosti pracovníka technikou. Súhrn všetkých vstupných prvkov výroby však predstavuje len možnosť dosiahnutia užitočného efektu. Faktické získanie efektu je závislé na úrovni kvalifikácie a schopnostiach ľudí. Automatizácia výroby, využitím výpočetnej techniky, nových technológií a rýchla inovácia výrobkov vedú k zvyšovaniu zložitosti práce a vyžadujú mobilizovať predovšetkým tvorčie schopnosti človeka. Kladú na pracovníka z cela nové požiadavky ako je schopnosť prispôsobovať sa meniacim sa podmienkam, profesná mobilita, schopnosť zvyšovať si kvalifikáciu alebo sa rekvalifikovať. Ukazuje sa že rozvoj a využitie kvalifikácie sú rovnako alebo dokonca dôležitejším faktorom rozvoja ako investície. Konkurencie
vyžaduje neustále zdokonaľovanie výroby a výrobkov a znižovanie nákladov. To je možné iba pri aktívnej účasti všetkých pracovníkov na zlepšovaní práce podniku.
Pre zabezpečenie vysokej efektívnosti výroby má značný význam zvyšovanie aktivizácie ľudského činiteľa. K faktorom ovplyvňujúcich aktivizáciu ľudského činiteľa vo výrobe patrí hlavne výchovne vzdelávacej sústavy, sociálne podmienky práce motivačná sústava a riadenie práce.
Stále zložitejšie a značne nákladné výrobné systémy vyžadujú venovať pozornosť otázkam spoľahlivosti človeka v systéme človek- stroj- pracovné prostredie. Prax ukazuje, že človek je najdôležitejším, ale súčastne aj najslabším článkom tohoto systému. Spoľahlivosť
človeka spočíva v jeho schopnosti plniť požadované úlohy (funkcie) s predpísanou presnosťou v danom čase a pri daných pracovných podmienkach.
Spoľahlivosť človeka je daná pravdepodobnosťou jeho bezchybnej práce. Zlyhanie človeka spočíva v úplnej alebo v čiastočnej strate pracovnej schopnosti a môže byť spôsobené
vnútornými príčinami (napr. nezaregistrovanie zmeny podnetu, zlú identifikáciu podnetu, nerozlíšením podnetu, neznalosťou správnej reakcie na podnet) alebo vonkajšími príčinami ( napr. neergonomické riešenie stroja, nevhodné pracovné prostredie apod.)
Je treba skúmať príčiny a následky zlyhania človeka a hľadať cesty zvyšovania jeho spoľahlivosti. Zvýšenie spoľahlivosti človeka ide dosiahnuť hlavne: odstránením ergonomických závad stroja, optimalizáciou pracovného prostredia a pracovných metód a zavádzanie mechanizácie a automatizácie výroby. Otázky spoľahlivosti človeka majú hlavne v moderných výrobách značný význam ekonomický i bezpečnostný. Preto je treba im venovať mimoriadnu pozornosť.
MAKOVEC, J. a kol. Základy řízení výroby. .3. vyd. Praha: Vysoká škola ekonomická v Praze, 1996. 98 s. ISBN 80-7079-110-1